Violončelo Sonata C Major Op. 102 No. 1 pre violončelo a klavír

Písané v roku 1815, dve Sonáty op. 102 označuje prechod k často strohým zvukom Beethovenovho neskorého štýlu. Jeden recenzent pôvodného vydania v roku 1818 poznamenal, že „bezpochyby patrí medzi najneobvyklejšie a najpodivnejšie veci napísané po dlhú dobu“. Na základe zavedenej klasickej schémy tu Beethoven skúma možnosti pre zmenu a rozšírenie formy sonátmi, vďaka ktorým je Opus 102 vyvrcholením jeho violončela. V Sonáte C-dur sa v samotnej štruktúre objavujú neobvyklé prvky: dva rýchle pohyby, ktorým každý predchádza krátke predstavenie v pomalom tempe – idiosynkratická, jedinečná formálna konštrukcia. Vydanie Urtext od Jense Dufnera je založené na jeho výskume pre Critical Report of the Beethoven Complete Edition a obsahuje tak hudobný text na najvyššej vedeckej úrovni. V predslove a Kritickej správe načrtáva genézu a zdrojovú situáciu sonátmi. Ian Fountain a David Geringas poskytujú prsty.