Sonata in E minor pre violončelo a klavír op. 38 od Brahms, Johannes

Prvé tri vety violončelové sonáty Johannesa Brahmsa boli zložené v roku 1862, posledná veta bola napísaná v roku 1865. Počas prvých rokov jej uvedenia bolo dielo prijaté so zmiešaným nadšením. Na konci Brahmsovho života však bolo široko vykonávané av prvých desaťročiach 20. storočia bolo pevne zakotvené v repertoári mnohých významných violončelistov. Zdalo sa, že najmä obhajoba diela Roberta Hausmanna významne prispela k jeho propagácii. Pre redaktorov boli obzvlášť cenné tri rané edície Cello Sonata op. 38 Cornelius van Vliet a Edwin Hughes, Hugo Becker a Carl Friedberg, ako aj Julius Klengel. Prst a úklon violončelistov van Vliet, Beckera a Klengela umožňuje lepšie pochopenie ich výkonnostnej praxe. Vydanie Bärenreiter ako také prichádza s violončelovou časťou, ktorú editori označili prstokladom a úklonom, ktoré vychádzajú z praktík Brahmsových súčasníkov. Poskytujeme tiež neoznačenú urtextovú časť. Dôležitou súčasťou tohto vydania je rozsiahly predslov. Najprv informuje o pôvode diel, raných predstaveniach, ich vydaní aj ranej recepcii. Naozaj pozoruhodný je jedinečný komentár k Performance Performance Practice. Tu redaktori vychádzajú z predpokladu, že už niekoľko desaťročí po Brahmsovej smrti sa medzi skladateľovými očakávaniami a výkonnostnými praktikami začiatku 20. storočia vytvorila rozširujúca sa priepasť. Redaktori veľmi konkrétnym a praktickým spôsobom zhŕňajú niektoré kľúčové problémy porozumenia Brahmsovej zápisu, pokiaľ ide o rytmus a načasovanie, dynamiku a zdôraznenie, bodky a ťahy, slurring a non legato, pedálovanie a overholding klavíra, arpeggia a dislokácie klavír nástroje a vibrato. Týmto spôsobom edícia ponúka vzrušujúce a často prekvapivý pohľad na romantickú hudobnú interpretáciu.